Časť 2: Ja a Spartak 1.

Už odmalička sa v našej rodine často hovorilo o futbale , o Spartaku. Vyrastal som ako krpatý spartakovec , za čo som vďačný. Ako malinký chlapec som počúval ako hral Spartak , kde a akému súperovi uštedril porážku , koľko trnavákov zase bolo na zápase. Všetko bolo v podstate fajn , až dokedy neprišiel povestný rok 1997. Spartak malo čakať jednoduché posledné kolo s Rimavskou Sobotou ktorá bola v zóne zostupu. Všetko bolo nakoniec inak. Aj keď Spartak vyhral polčas 1:0 , a v tom čase nepochyboval asi nikto , že Spartak ktorý mal pred Košicami dvojbodový náskok , bude majstrom. Po polčase však prišiel iný Spartak , Spartak ktorému sa akosi titul získať nechcelo. Vyrovnanie na seba nenechalo dlho čakať . Do konca zápasu nezostávalo veľa , a Spartak mal zahrávať pokutový kop , trnavská masa natešená už oslavovala titul , v tom sa stalo niečo či nikto nečakal , hlavný rozhodca po dohovore z asistentom pokutový kop zrušili , a z následného protiútoku Spartak inkasoval druhý úder , a zrazu prehrával . Aj keď sa nastavovalo 8 minút , gól už nepadol. A tak tisíckam Trnavčanov ktorý merali dlhú cestu do Rimavskej Soboty zostali iba oči pre plač. Medzi touto masou ľudí bol okrem iného môj otec , dedko či krstná s krstným. V tej chvíli sa už začali objavovať aj tvrdšie slová , avšak predaný titul je predaný titul. Po tom bolo čo sa týka Spartaku u nás doma chvíľu ticho , ale onedlho to pokračovalo , a dokonca už aj so mnou. Chodieval som na domáce zápasy , a absolvoval prvé výjazdy. S otcom a dedkom som bol v Prievidzi , Dubnici či Banskej Bystrici. O pár rokov však Spartak dostal ďalší úder , po ktorom u nás zostalo už o Spartaku ticho , pretože vypadol do druhej ligy. Prešlo znova niekoľko rokov , a vo chvíli keď som bol u dedka , tak krstný priniesol lístky na futbal. To sa písal približne rok 2004 . Vtedy som zo západnej tribúny sledoval nielen predstavenie trnavských futbalistov , ale takisto predstavenie trnavských fanúšikov. A mne viac nebolo treba. Znovu sa vo mne ozval spartakovský pud z detstva. A tak ďalší zápas som už sledoval z inej tribúny a z hlučnejšieho prostredia . Odvtedy chodievam pravidelne na Spartak . Samozrejme v tej dobe to boli iba domáce zápasy. Raz však keď sme hrali finále Slovenského pohára , tak sa mi vďaka mojej mamine podarilo dostať do Bratislavy na zápas. Zápas sme síce s Ružomberkom prehrali na penalty, ale pocity a spomienky na môj prvý polosamostatný výjazd zostali výborné. Ale to bol na dlhý čas koniec výjazdov. Až raz prišiel cez letné prázdniny zápas v Senci . Rodičia ma síce nechceli pustiť , avšak nakoniec pod podmienkou, že sa budem mať s kým neskoro večer dopraviť domov, súhlasili. Zápas sme vyhrali , support bol vynikajúci , a bol to pomalý , ale istý začiatok mojich samostatných výjazdov. Skvelý bol aj domáci zápas s Petržalkou , kde ale už ako „nekotelník“ v tom čase som radšej lúskal na domácich zápasoch jadierka a pozeral futbal. Ešte v tú istú sezónu nás opäť mamina zviezla do Senca , o štvrť roka sa zopakovalo to isté. Takto to pokračovalo pomaličky ďalej , a mohlo aj lepšie , stačilo stihnúť špeciálny vlak do Petržalky , avšak nestalo sa tak , a ešte dodnes si to vyčítam , pretože to bol naozaj skvelý výjazd. Keďže to boli časy kedy sme chodili na domáce zápasy viacerý , a nie každého už bavilo iba vysedávať na tribúne , sledovať futbal a lúskať jadierka , ale aj povzbudiť svoj milovaný klub, tak logicky sme sa na štadióne rozdeľovali na dve skupiny s výstižnými pomenovaniami: kotelníci a jadierkari. Väčšina sa pridala ku kotelníkom, a tak razom náš fanúšikovský život nabral iný smer. Tu som si našiel aj v spolužiakovi , ktorý bol dovtedy trošku pod papučou , svojho výjazdového kolegu , pretože chodiť na výjazdy sám by bolo o ničom. A tak sa naskytla ideálna možnosť – špeciálny vlak do Žiliny. A tak Dano , môj výjazdový kolega aj pod rizikom a slovami typu:“ Keď tam pôjdeš ani domov nemusíš chodiť.“ Nakoniec to riziko podstúpil , a do Žiliny išiel. Žilinský silno „„inteligentný““ policajti natlačili asi 1300 spartakovcov do jednej malej uličky, kde by si aj sardinka povedala ako jej je fajn ... Ja som sa , dodnes neviem akým zázrakom za 15 minút z tejto tlačenice dostal na štadión . Asi 5 minút po tom som skúsil zavolať Danovi , kde sa nachádza ale telefón nezdvíhal . Skúsil som to teda opäť o chvíľu , keď v tom pred dav spartakovcov čakajúcich vonku prišla sanitka. Prvé čo ma napadlo bol „prúser“ , Danova mama ma v lepšom prípade zabije , horší som si ani predstaviť nechcel.
Prešla pol hodina , a Dana stále nikde. Dav pred štadiónom sa zmenšoval a zmenšoval. Hosťovská tribúna vyhradená pre fanúšikov Spartaka bola beznádejne plná , dokonca presahovala svoju kapacitu, avšak Dana stále nikde. Do výkopu zápasu ostávalo asi 10 minút keď mi začal zvoniť telefón...