Na moje veľké potešenie mi volal Dano. Povedal mi, že ešte čaká pred turniketmi, ale že za 5 minút je na štadióne. A tak sme v hosťovskom sektore natlačení ako sardinky ,bez akejkoľvek možnosti napiť sa alebo ísť na WC, strávili dohromady asi 4 hodiny. Po prehre 2:1 sme sa pobrali do vlaku , ale ani na stanici nám nebolo umožnené sa napiť , a tak prvá možnosť občerstvenia bola až na stanici v Trnave, teda približne 7 hodín bez akejkoľvek možnosti sa napiť. Ďalší výjazd bol takisto bezproblémový – špeciálny bus do Senca. Tu sme dostali 4:1 , čo sa v zápase s podpriemerným Sencom nečakalo. Ale o necelý týždeň nás čakalo finále slovenského pohára proti Petržalke v Žiline. Špeciálny vlak ktorý mal vďaka chalanom ktorý to všetko organizovali najväčšiu možnú kapacitu praskal vo švíkoch. Vagón čo vagón boli plné červeno-čírnych hláv , a každý vedel, že Žilina bude dnes patriť Trnave. Po vystúpení z vlaku sa aj moje najlepšie predstavy viac ako naplnili , opäť som bol raz hrdý na to kde som sa narodil a komu fandím. Bolo to niečo nádherné , niečo čo vyvolávalo zimomriavky. Pred začiatkom zápasu sa ku mne dostala správa že v našom sektore je približne 4 000 trnavákov, proste niečo nádherné a neopísateľné. Pri úvodnom choreu a typickom choráli „Keď Trnava nastupuje“ opäť vyliezli zimomriavky, a už vtedy som vedel, že na tento výjazd nikdy nezabudnem, bolo to niečo famózne. Celý zápas bol vynikajúci support, a hráči nám v podstate robili radosť pretože mali územnú prevahu , aj keď šancí bolo na oboch stranách minimum. Už cez zápas mali policajní zakuklenci potrebu sa vyťahovať a ukazovať, čo samozrejme dráždilo trnavskú masu , ktorá ale túto provokáciu zniesla a nakoniec sa polícia stiahla. Rana pod pás prišla v 90 minúte , kedy Artkomédia (rozumej Petržalka) otvorila skóre a dve minúty spartakovcom logicky na vyrovnanie nestačili , bohužiaľ . Po zápase na scénu zase prišli policajti a v spojení s čisto provokatívnym potleskom hráčov Petržalky smerom k nám sa nakoniec podarilo trnavského „hada“ vyprovokovať. Zopár jednotlivcov vytrhlo sedačky a hodilo ich smerom k policajtom , načo naše policajné orgány ( orgány doslova...) nastriekali na 4 000 ľudí bez ohľadu na vek či pohlavie slzný plyn , po ktorom samozrejme nastal v sektore nehorázny chaos , v ktorom v panike a strachu videli ľudia jediné útočisko práve v sedačkách, pretože logicky to bola jediná zbraň voči prípadnému nezmyselnému útoku policajtov , ktorý však v nadržaných hlavách niektorých policajtov bol viac ako očakávaný , všetci vedeli čo sa bude diať , ale zároveň dúfali, že sa to nestane. Keď zrazu prišli posily a policajti nabehli na tribúnu kde začali biť hlava-nehlava. Ja v najvrchnejšej rade na štadióne som zostával vo falošnom pocite bezpečia , až dokedy sa predo mňa nepostavil policajt , reflexívne som zdvihol ruky načo zostalo asi 3 sekundy ticho a potom na mňa policajt prehovoril, ale prehovoril trošku inak ako som čakal, z jeho úst znelo:“ Teraz sa ukáž ty kokot.“ V tej chvíli som vedel, že je veľmi zle, avšak to už som bol bitý korytnačkami ktorým to viditeľne robilo dobre. Kým som sa stihol spamätať ležal som na trávniku žilinského štadióna s tím, že som si necítil ruky a nohu. S pomocou kamaráta som sa dostal do vlaku, kde som opretí od ďalšieho kamaráta v bolestiach absolvoval cestu domov. Prvá cesta bola na traumatológiu v Trnave kde mi našťastie nezistili žiadne zlomeniny a tak som sa v bolestiach mohol pomaličky pobrať domov. Bolesť pomaly ustupovala, až po približne 3 týždňoch ustúpila úplne, ibaže to pre mňa znamenalo zvyšné tri moje zápasy do konca sezóny som musel iba presedieť na lavičke , keďže moje koleno bolo proti tomu, aby som hral.
Na tú sezónu mi vtedy stačilo... Nová sezóna začala neúspešným predkolom pohára UEFA. Výjazd do Dunajskej Stredy som nestihol kvôli tomu, že som bol na dovolenke, potom však nasledoval výjazd do Nitry ktorý som vymeškať nemohol. Výhra 5:1 a vynikajúci support. Ani si nepamätám kedy naposledy a či vôbec sme dali vonku 5 gólov. Nasledoval prípravný zápas vo Viedni kde bolo celkom fajn . A potom tak trošku bláznivý nápad aj na moje pomery – autobusom do Košíc. Odchod tam o 12 na obed , príchod domov ráno okolo 5. Ale stálo to za to. Potom prišiel na rad linkový bus do Zlatých Moraviec a to bolo na túto jeseň bohužiaľ všetko. Ale ak sa nič nepokazí, tak jar začíname na Slovane, teda tak ako sa patrí...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára