Časť 4: Modranka

Do Modranky sme prišli tesne pred koncom sezóny, tím pádom sme mohli zatiaľ iba trénovať. Po dlhom čase bez veľkého futbalu a aj po dlhšej , asi dvojmesačnej, pauze od sálovky nám to teda prišlo vhod. Kolektív v Modranke tvorili z väčšej časti ľudia ktorých futbal bavil, žili pre neho a dobre nás uvítali do kolektívu, čo bol asi základ. Postupne prišli na rad prvé prípravné zápasy. Najprv zápas v Hrnčiarovciach , kde to bola moja premiéra po dlhom čase a nejak extra som neoslnil , v odvete na domácom trávniku to už bolo o niečo lepšie. Ďalšie dva zápasy sme mali odohrať na Slávii. Prvý bol už celkom v norme a myslel som si ,že konečne sa do toho dostávam. Avšak druhý zápas na Slávii ma presvedčil o opaku. Po katastrofálnom výkone, kde som pokazil asi úplne všetko čo sa dalo tak mi právom bolo vyčítaných z trénerovej strany veľa vecí. Snažil som sa to brať tak, že to bol proste nevydarený zápas, že aj také byť musia. Neskôr sa ukázalo , že to príliš nevyšlo a súmrak Slávie nie a nie odísť. Nasledovala dovolenka do Chorvátska a teda dva vymeškané priateľské zápasy. Po príchode bol na pláne prvý zápas s béčkom Hlohovca, ktoré však neprišlo. Teda prvé tri body boli na svete. Ja som však bol na súpiske iba náhradník , čo ma však vzhľadom na to že som bol 2 týždne bez tréningu a na to ako vyzeral môj posledný zápas, vôbec neprekvapilo. Aby toho nebolo málo , o dva dni som ležal v nemocnici s bolesťami brucha. Po necelom týždni strávenom v nemocnici ma v piatok našťastie pustili domov. Moje vyčerpanie z rôznych nemocničných procedúr bolo síce značné , ale aj tak hneď prvé čo som spravil tak som išiel s kamarátmi von. To mi dosť pomohlo , a teda hneď prvý večer som ľahol jak „kabela“. Avšak v nedeľu som už prišiel pozrieť ako sa chalanom darí. Remíza 3:3 keď Lubo vyrovnával 2 minúty pred koncom nakoniec nebola až taká zlá , aj keď Modranka mala po celý zápas menšiu prevahu. Keďže mne problémy pretrvávali , tak som nemohol začať trénovať. Po 2-3 týždňoch bolesti ustúpili , a začal som trénovať. Prvý zápas som odohral v Križovanoch , kde som ako náhradník striedal cca v 60 minúte. Nasledujúce kolo som nastúpil v prvom polčase, pre mňa netradične na poste pravého záložníka proti Horným Orešanom. Na to, že som to hral po prvý krát tak som bol zo sebou spokojný, okrem iného som v tomto zápase dal svoj prvý , a aj posledný gól za Modranku , vyhrali sme 5:1 , to bolo hlavné. Potom prišiel čas jarmoku, a môj prvý aj posledný odfláknutý zápas. Potom prišiel domáci zápas so Siladicami kde som si nezahral vôbec. Môj ďalší zápas v Trakoviciach ma príjemne prekvapil , keďže som mal hrať v základe. Zápas sa celkom vydaril , ale v druhom polčase som musel striedať pretože môj členok to už bohužiaľ nevydržal.O týždeň na to sme hrali vo Vlčkovciach, kde som sa znova, no bohužiaľ aj posledný krát dostal do základu. Zápas som síce odohral v relatívne dobre, ale nedal som jednu čistú gólovku čo sa napokon ukázalo rozhodujúce, keďže v 92. minúte Vlčkovce vyrovnali na 1:1. Nasledujúce kolo na Slavii som nehral, keďže som uprednostnil futsal pred futbalom. A od vtedy už nastali pre mňa horšie časy. So Zelenčom som sa nedostal na nominačku vôbec, v Drahovciach som celý zápas presedel na lavičke, s Kátlovcami celý zápas na lavičke a v Špačinciach som sa znova nedostal na nominačku. Počas týchto 4 zápasov sa mi v hlave začali hmýriť myšlienky o konci futbalovej kariéry. Keďže som nepociťoval trénerovu dôveru, ani som nemal pocit, že by som bol pre klub nejak potrebný a prospešný bol som z väčšej časti rozhodnutý skončiť. Mal som čas porozmýšľať o všetkom celú zimu, no nakoniec som sa asi predsa len rozhodol. Ak sa nič vážne nezmení, tak už zostanem iba pri futsale, a na futbal sa už budem chodiť iba pozerať. Ibaže ako sa hovorí: “Nikdy nehovor nikdy“, a to platí u mňa dvojnásobne ...
Avšak pôsobenie tu určite neľutujem, spoznal som tu veľa perfektných ľudí. Či to už bol večne sa usmievajúci Filipko, alebo "salámista" Štodisko a samozrejme aj ďaľší. Modranka mi dala veľa, za čo som samozrejme vďačný. Určite mi pomohla aj čo sa týka rozvoja vo futsale, hlavne po fyzickej stránke. Čiže nech už sa rozhodnem akokoľvek, tak na ľudí z Modranky zanietených pre futbal nikdy nezabudnem, a to od trénera, cez mojich spoluhráčov až po ľudí čo som tak iba stretával. Modranka zostane stále vo mne, ako súčasť niečoho pekného, čo som prežil.