Po prijatí na strednú školu som už nečakal ,že by sa niečo mohlo udiať čo sa týka môjho aktívneho vzťahu k športu. Ešte v časoch chodenia na „základku“ som raz za čas chodil s mojim krstným pozrieť na futsal. Šport na ktorý sa celkom dobre pozeralo. Nikoho nemuselo trápiť počasie , hralo sa rýchlejšie, technickejšie a hlavne tvrdšie ako vo futbale , čo som považoval za veľmi pozitívne, ale na druhej strane ako občasnému pozorovateľovi to mohlo byť jedno. Až raz mi zavolal krstný či by som nemal záujem v tej lige robiť časomerača – zapisovateľa. Bez váhanie som to prijal , pretože dovtedy nudné víkendy sa razom zmenili na celí deň pozeranie futsalu , a popritom sa dalo si niečo aj zarobiť , čo je pre študenta vždy fajn. Postupom času sme chodili viacerý , keďže cez prestávky sa dalo zakopať, čo bolo veľké pozitívum najmä v zime. Postupom času s nárastom počtu mužstiev sa aj prestávky skracovali, a to až natoľko, že kopať sa nedalo. A tak som zostal zapisovať sám , čo prinieslo aj výhody v konečnom dôsledku, Či už lepšie vnímanie hry, spoznanie zopár nových ľudí alebo prehĺbenie pravidiel. Po roku a pol zapisovanie mi prišla zaujímavá ponuka. Možnosť zatrénovať si futsal, o to lepšie , že tréner bol môj krstný. Takáto možnosť sa samozrejme odmietnuť nedala. Tak som teda zatrénoval ,a keďže som nemal moc čo stratiť , tak si myslím, že na to že som hral medzi mužmi to až také zlé nebolo. Takto som absolvoval ešte 2 alebo 3 tréningy. Ďalší týždeň som zostal chorý a tím pádom som nemohol ani do školy ani na tréning. V štvrtok mi krstný volal, že ako som na tom, či by som v sobotu nemohol ísť hrať, pretože je málo hráčov. Povedal som, že mám síce ešte teploty, ale nie je problém odohrať zápas - samozrejme od normálnosti trošku ďaleko. Bohužiaľ bolo mi povedané, že keď som chorý radšej nie, a tak som to teda nechal tak. V sobotu teda za mňa išli zapisovať kamaráti a ja som doma ležal. No zrazu mi začal zvoniť telefón , tak som zdvihol a na druhom konci bol krstný , čo ma dosť potešilo. Vysvetlil mi aká je situácia, a že ak mám záujem môžem si ísť zahrať. Odpovedal som ešte skôr ako to dopovedal. Rodičia našťastie neboli doma , a tak som iba pobalil veci a počkal na krstného kým pre mňa príde. Po ceste do haly som sa dozvedel, že hráme s minuloročným vicemajstrom. Teda zaujímavá predstava svojej premiéry. Prišli sme do šatne, prezliekol som sa a pobral som sa smerom k palubovke. Po ceste som sa ešte zastavil pri kamarátoch , ktorý samozrejme pozerali na mňa ako na tela :) . Nie je síce úplne v poriadky hrať v teplotách futbal, ale niekedy je láska k nemu silnejšia. Zápas sme napokon prehrali 4:2 , avšak v takom zložení a s takým súperom to bol postačujúci výsledok. Takto to potom šlo do konca sezóny, kde som zaznamenal zatiaľ svoje 2 jediné góly v kariére, a to proti tímu nepočujúcich , čím síce nechcem góly znehodnocovať , ani znehodnocovať súpera, ale mužstvu nepočujúcich patrilo v tej dobe beznádejne posledné miesto. Koniec sezóny som musel vymeškať vďaka žilinským policajtom, ktorým týmto patrí „vďaka“. Ibaže do začiatku sezóny zostávali 4 mesiace, a ja som začal mať pocit, že niečo mi chýba. Začal som teda pomýšľať znova na veľký futbal. Zarovno so mnou uvažoval o návrate na trávniky aj môj kamarát a spoluhráč Lubo. Každý z nás však pozeral opačným smerom. Kým ja som sa upriamoval na Biely Kostol či Sláviu , Lubo sa skôr poobzerával po iných dedinách. Nakoniec, neviem akým spôsobom sme sa zhodli. Rozhodli sme sa, že to skúsime v Modranke.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára